Život Jozefa Gregora Tajovského

September 10th, 2010

          „Dušu ľudí hľadať, nie kroj opisovať, to stalo sa mu spisovateľským krédom.“
  
/ 1
 

                                                                                      
František Votruba

      Jozef Gregor Tajovský hlboko preštudoval problémy slovenského ľudu, ktoré ho sužovali v minulosti. Žil v období, keď sa slovenský národ snažil presadiť proti maďarskému útlaku, ktorý obmedzoval slobodu slovenského ľudu a snažil sa ho pomaďarčiť, aby nemohol tvoriť vo svojom vlastnom jazyku.

    
Jozef Gregor sa narodil 17. októbra 1874 v dedine Tajov, ktorá sa nachádza pri Banskej Bystrici. Narodil sa ako prvé z desiatich detí Alojza Gregora, ktorý bol remeselníkom. Jeho otec bol aj richtárom, takže je pochopiteľné, že vyhľadával vyššie spoločenské kruhy. Práve toto správanie jeho otca ho evokovalo k vzťahu, aký s ním mal. Mohli by sme naznačiť, že to bol až nepriateľský vzťah medzi mladíkom a jeho otcom. Všetko to bolo iba kvôli túžbe Jozefovho otca stať sa vyššie postaveným v spoločnosti prostredníctvom odnárodňovania a skladania pôct maďarským hodnostárom. Keď bol mladý Jozef schopný odlúčenia od jeho rodičov, dali ho na výchovu ku starému otcovi Štefanovi Greškovi, ku ktorému si vybudoval naopak ako ku otcovi, vrúcny vzťah. Keďže vyrastal na dedine, naučil sa dedinskému spôsobu života a tiež si odtiaľ odniesol veľa zážitkov, mravy, cítenie a hlavne spôsob zmýšľania. Práve zážitky z dediny využil, už ako dospelý spisovateľ, ako námet na mnohé poviedky a diela pre deti i mládež. V roku 1885 Jozef Gregor začal navštevovať maďarskú školu tzv. meštianku, kde sa tiež stretol so silnou maďarizáciou. V septembri 1889 navštevuje Učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom.

        Počas štúdia sa po prvý krát prejavuje jeho talent v podobe príspevkov do časopisov. Toto štúdium ukončuje v roku 1893 maturitnou skúškou. Neskôr odišiel učiť do školy, ktorú aj sám, ako dieťa navštevoval. Vyučoval aj slovenské, aj maďarské deti, ale slovenské učil ich rodnému jazyku. Práve z tohto dôvodu dostal od dekana školy pokarhanie. Z podobných príčin bol Gregor viac krát preložený na iné školy. Dôvod bol jasný: „nedostatok maďarského ducha.“ Za to, že odmietol zahájiť výročné stretnutie modlitbou v maďarskom jazyku, hrozilo mu vylúčenie zo školských služieb. Nakoniec však toto remeslo opustil sám a v roku 1898 sa dostal do Prahy, kde začal študovať na Česko-Slovenskej obchodnej akadémii.

       Ešte predtým ako opustil zamestnanie učiteľa, stretol sa s Fedorom Urbánkom, ktorý v ňom podnietil literárnu tvorbu, a tak sa začal venovať písaniu. V rokoch 1898- 1900 sa aktívne zúčastňoval na prácach umeleckého súboru Detvan. V tomto spolku prednášal a vydával aj niektoré svoje diela. V Prahe sa stal členom hlasistického hnutia, i keď sa nevzdával niektorých svojich „nehlasistických“ názorov o národnej minulosti, ľudovej kultúre a o jednote celého slovanstva. Tak ako mnoho iných spisovateľov, ktorí pôsobili skôr, či neskôr, aj Jozef Gregor využil metódu nepriamej kritiky vo svojich dielach, keďže doba v ktorej žil neumožňovala priamo a ostro kritizovať jej vodcov a predstaviteľov, preto bola táto možnosť jediným a najschodnejším riešením.13.7.1900 maturuje na Česko-Slovenskej obchodnej akadémii a tiež dostáva absolutórium. Jeseň toho istého roku sa vyznačuje jeho nástupom do filiálky Tatra banky v Trnave. Stal sa z neho bankový úradník.
1.4.1901 prijíma miesto v Tatra banke v Martine. Ako budúci vojak Rakúsko- Uhorskej armády absolvoval vojenské cvičenia v Lučenci a Kežmarku.

       V ľudových novinách (8.5.1903) uverejnil Dr. Ivanka kritickú drobničku pod názvom Ľudia bez hanby. Autorstvo na seba zobral Tajovský, bol obžalovaný a odsúdený. Trest si odpykal neskoršie, v lete a na jeseň roku 1905, v Ružomberskom väzení. Neskoršie Tajovský písal vysoko kritické články, ktoré boli namierené proti maďarskému útlaku.

       V apríli opustil služby Tatra banky. Celé leto bol na voľnej nohe. V septembri odišiel do Rumunského Nadlaku ako účtovník Ľudovej banky, kde ho už v októbri zvolili za prvého knihovníka Slovenského ľudového kruhu v Nadlaku.  

        V roku 1906 sa zasnúbil s Annou Lilgovou. 12.2.1907 bolo uzavreté manželstvo medzi týmito dvomi neskôr literárne plodnými dušami.

         Neskôr pomýšľa na odchod zo služieb banky a spolu s manželkou chcú žiť ako prispievatelia do novín a časopisov, prípadne ako redaktori. Priatelia mu však poradili nech tento svoj plán radšej nerealizuje, a tak aj naďalej ostáva v bankovníckych službách. V roku 1910 nakoniec Gregorovci opustili Nadlak, zastavili sa v Pešti, kde sa Jozef pokúšal nájsť miesto redaktora, no jeho úsilie sa skončilo neúspešne. Miesto toho nastúpil do Tatra banky v Prešove.

          V lete 1912 Gregorovci chceli premiestniť ťažisko svojej tvorby do Prahy, no zastavili sa v Martine, kde Tajovský prijal miesto tajomníka Slovenskej národnej strany. Po smrti Miloša Pietra sa stáva novým redaktorom Národného hlásnika. Tejto práce si však neužil veľa, pretože už 20.7.1915 ho ako politicky podozrivého povolali do vojenskej služby, a to bez voj. hodnosti. Poslali ho na ruský front, kde sa však nechal dobrovoľne zajať. V roku 1917 sa stal podporučíkom v čs. légii. Pracoval ako redaktor Československých listov v Kyjeve a tiež v redakcii Slovenských hlasov spolu s Jankom Jesenským.

        V roku 1919 sa vrátil do Československej republiky, a to už v uniforme kapitána. Už pred vojnou ho uchvacovali myšlienky národnej slobody a demokracie ako takej. Nová republika mu to ponúkla, a tak sa veľmi tešil, že konečne môže žiť v takejto vlasti. Skoro sa však sklamal. Spolu s Jankom Jesenským a ďalšími zástupcami účastníkov 1.čs odboja skoncipoval a podpísal výzvu na zachovanie štátnej jednoty a celistvosti republiky, ktorá bola adresovaná poslancom Slovenského snemu pred ich zasadnutím 14.marca 1939. Neubehlo veľa času a svet znova zachvátila vojna. Tajovský veľmi túžil po mieri, no konca vojny sa už nedožil.

        Jozef Gregor Tajovský zomrel 20. mája 1940. Rozlúčka s ním sa nekonala v Slovenskom národnom divadle, lebo práve v ten deň sa hrala opereta, ale na Ondrejskom cintoríne. 24.mája 1940 sa uskutočnila posledná rozlúčka s veľkým slovenským spisovateľom v Bratislave a ešte v ten istý deň ho pochovali v Tajove. Na jeho počesť vyšla kniha Liber amicorum.